Sluch u zvierat zohráva v ich živote veľmi dôležitú rolu. Avšak aj zvieratá podobne ako ľudia trpia rôznymi stupňami porúch  sluchu. Hluchota psov a mačiek  vzniká z rôznych príči, môže byť vrodená, ako i získaná.

Sluch u psov a mačiek

K jedným zo zvlášť dobre vyvinutých zmyslov u mačiek a psov patrí sluch. Mačka počuje až tri krát lepšie ako človek a údajne pohybujúcu sa myš skôr začuje ako uvidí. Podľa vedcov totiž zachytáva zvuk v rozmedzí od 55  do 79000 Hz, čo je jeden z najširších rozsahov počutia medzi cicavcami. Vynikajúci sluch posilňuje aj samotný tvar ušníc, ktorý pri príchode zvukovej vlny pôsobí ako zosilovač. Pohyblivosť ušníc prostredníctvom takmer 30 svalov zase pomáha mačke identifikovať miesto, skadiaľ zvuk prichádza. Podobne je to aj zo psami. Aj keď nezachytávajú až také vysoké frekvencie zvuku ako mačky, stále oveľa viac ako človek. Kým u ľudí je škála počutia uvádzaná v rozmedzí približne od 20 do 20000 Hz, u psa je to okolo 67  až 45000 Hz.

Klinické príznaky hluchoty

Avšak z dôvodu nefunkčnosti niektorej zo štruktúr ucha môže dôjsť k poruche sluchu až k hluchote. Poškodenie môže byť čiastočné, alebo úplné. Klinické prejavy závisia od stupňa postihu, ale aj od toho, či sa jedná o jednostrannú alebo obojstrannú poruchu sluchu. Zvieratá pri ťažkom postihu môžu byť dezorientované, vystrašené. Naopak pri ľahšej forme alebo jednostrannom postihu môžu byť prejavy majiteľom ťažšie identifikované. V prípade spojenia hluchoty s vestibulárnym syndrómom býva hlava jedinca natočená do boku, pozorované sú problémy s koordináciou pohybu, nystagmus atď.

Príčiny hluchoty

K degenerácii sluchového aparátu často dochádza postupne v dôsledku staroby. Veľa psov i mačiek v pokročilom veku počuje horšie, alebo vôbec. Za zhoršením kvality sluchu až jej úplnou stratou môže však stáť infekcia, chronické zápaly, novotvary, polypy, traumatické poranenie atď. Získanou formou môžu trpieť všetky plemená psov a mačiek i kríženci, i keď väčší výskyt je zachytávaný u jedincov s dlhými úplne klopenými ušami. Okrem hluchoty získanej vekom alebo ochorením poznáme aj hluchotu dedičnú. Predispozíciu k nej tak ako u psov i mačiek mávajú jedince s prevahou bielej srsti na tele, keďže za ňou často stojí nedopigmentovanie vnútorného ucha. Príčinou je degenerácia cievnej vrstvy Cortiho orgánu v súvislosti s absenciou pigment produkujúcich buniek. Rizikovým faktorom v kombinácii s veľkým rozsahom bielej farby bývajú aj modré oči, ktoré sú prejavom nedostatku melanocytov v dúhovke. K predisponovaným plemenám patrí dalmatínec, argentínska doga, biely bulteriér, francúzsky buldoček atď. Dedičná hluchota však u niektorých plemien, ako doberman, či rodézsky ridgeback nebýva spôsobená degeneráciou cievnej vrstvy Cortiho orgánu v dôsledku nedopigmentovania, ale kvôli vestibulárnej dysfunkcii. K poškodeniu, resp. k negatívnemu zásahu do vývoja sluchového aparátu však môže dôjsť počas vnútromaternicového vývoja aj vplyvom zápalu, infekcie, či toxického ataku na plod.

Na diagnostiku hluchoty sa používa tzv. BAER test.

Ak je známa príčina hluchoty, terapia je zameraná na jej vyriešenie. Starecké, vrodené a dedičné formy hluchoty sú neliečiteľné. Pri dedičnom pôvode straty sluchu je však potrebné eliminovať z chovu postihnuté jedince.

MVDr. Pavol Zubrický
Veterinárna poliklinika Althea
www.veterinanitra.sk

Foto: MVDr. Pavol Zubrický

Článok pod názvom Hluchota psov a mačiek bol uverejnený v časopise PES a MAČKA 1/2018