Pažerák je trubicovitý orgán spájajúci ústnu dutinu so žalúdkom. Rytmickým rozširovaním a následným zmršťovaním zabezpečuje veľmi rýchlu prepravu prijatej potravy a tekutín do žalúdka. Stav pri ktorom je časť pažeráku u psov rozšírená a znefunkčnená sa nazýva megaezofagus (veľký pažerák). V dôsledku problémov svalovej i nervovej činnosti pažeráka dochádza k obmedzeniu jeho pohyblivosti. Pažerák sa síce po prijatí stravy roztiahne, ale slabé kontrakcie nedokážu posunúť potravu až do žalúdka a dochádza k jej vyvráteniu.

Príčiny vzniku

Megaezofagus u psov v môže byť vrodený (od narodenia), alebo získaný (nadobudnutý v priebehu života u dospelých jedincov). U psov sa najčastejšie vyskytuje vrodený typ idiopatického charakteru (z neznámej príčiny). Pri získanom type môže primárne stáť za vznikom ochorenia iná diagnóza (napr.  tumor pažeráka, zápal pažeráka, cudzie teleso v pažeráku, nervosvalové ochorenie, myasthenia gravis, ochorenia štítnej žľazy, Addisonova choroba a mnoho ďalších), no najčastejšou príčinou aj pri dospelých jedincoch je práve idiopatická forma, teda z neznámej príčiny. Pri megaezofagu sa môže jednať o postihnutie rôznej závažnosti, od mierneho zväčšenia v jednej oblasti až po rozšírenie a znefunkčnenie v celom priebehu pažeráka.

Plemenná predispozícia

Predispozíciu k vrodenému typu megaezofagu majú plemená ako nemecký ovčiak, jazvečík, nemecká doga, írsky seter, mops, šarpej,  labradorský retriever, novofundlandský pes. U drôtosrstého foxteriéra a malého bradáča je popisovaný dedičný základ ochorenia.

Klinické príznaky

Časté klinické príznaky pri megaezofagu sú regurgitácia (vyvrátenie jedla a vody), výtok z nosa, kašeľ, slinenie, sťažené dýchanie, aspiračná pneumónia, zlá telesná kondícia atď. Pri šteňatách s vrodeným typom megaezofágu sa prvé klinické príznaky začínajú objavovať s prechodom na tuhú stravu. Po prijatí potravy dochádza k jej okamžitému vyvráteniu. Nejedná sa však o zvracanie, ale nestrávená potrava zmiešaná s hlienom pasívne, vcelku a veľmi rýchlo ako keby „vyletela“ z úst a nosa psa.

Diagnostika

Na základe dôkladnej anamnézy, klinického a laboratórneho vyšetrenia je na potvrdenie diagnózy potrebné vykonať RTG vyšetrenie a kontrastné RTG vyšetrenie, poprípade endoskopické vyšetrenie a ďalšie vyšetrenia v rámci diferenciálnej diagnostiky a hľadania primárnej príčiny ochorenia.

Liečba

V prípade, ak vznikol megaezofagus sekundárne, teda v dôsledku iného ochorenia, je  potrebné (ak je to možné) zahájiť aj liečbu primárnej  príčiny. Pri idiopatickom charaktere ochorenia je liečba symptomatická. Na stimuláciu motility pažeráku sa podávajú prokinetiká, na zníženie žalúdočných kyselín antacidá. Operačné riešenie nemáva želaný úspech.

Najväčšia pozornosť v starostlivosti o jedinca s megaezofagom sa sústreďuje na spôsob kŕmenia. Výživná potrava je podávaná v menších objemoch, ale častejšie. Musí byť podávaná z vyvýšeného miesta tak, aby šla do žalúdka bez aspirácie (riziko aspiračnej pnemumónie) a vyvrátenia. V zahraničí existuje špeciálna stolička „Bailey Chair“ umožňujúca udržanie psa počas kŕmenia v vzpriamenej polohe. V našich pomeroch si majitelia pomáhajú kŕmením na schodoch, kde využívajú prirodzenú gravitáciu na posun stravy do žalúdka. Po prijatí stravy a vody je potrebné psa udržať ešte pár minút v polohe s vyvýšenou hlavou.

Prognóza

Na prognózu má vplyv stupeň postihnutia, príčina vzniku a tiež schopnosť zvládnuť techniku kŕmenia zvieraťa (s nasýtením a bez aspirácie). V mnohých prípadoch, ak má majiteľ dosť trpezlivosti a zručnosti, dokáže pes viesť pomerne normálny život. Kŕmenie je najmä spočiatku, kým nedôjde k vzájomnému zladeniu časovo i psychicky pre majiteľa náročné. Možno preto veľa prípadov končí fatálne.

MVDr. Pavol Zubrický

Veterinárna poliklinika ALTHEA

RTG snímky: MVDr. P. Zubrický, MVDr. L. Radošovská

Publikované pod názvom Megaezofagus u psov v časopise Kynologická revue KR 8/2016